Clovek je stastny jednu chvilku...nestastny dalsiu chvilku..a potom rozmysla ci sa oplati lubit byt chvilku stastny a potomzazit bolest a utrpenie zit bez duse a bez srdce pretoze tu a to vam zobral on..on ten ktory vam tak ubliyil zarovat tak pomohol a pritom tolko ukazal a naucil...clovek nikdy nebude vediet co je spravne pretoze to vedie len ti nad nami..oni vedia kolko si zasluzime byt stastni akolko nestastni..nam nic ine neostava len zamknut svoje srdce ktore je roztriskane na tisic kuskov a cakat kym sa zahoji a vrati sa naspat do nasho tela...a potom to moze ist vsetko oznava kolotoc zivota alsky :(
Nikdy nepochopis cloveka ktory nechce aby si ho pochopila :/...vzdy si budes len domyslat a namyslat veci ktore mozno niesu z daleka pravda...budes stale ta ktora bude cakat a pozerat na displej kedy zazvoni pozerat na obrazovku kedy ti napise....ty budes ta ktora chce odhalit a on bude ten ktory odhaleny neche byt
Najhorsie na tom to svete je zakon schvalnosti..toho koho velmi lubis a kto by mal pri tebe stat v najtahzom obdobi zivota sa najviac pohrava s tvojim srdcom a s tvojimi pocitmi..a namiesto aby zabojoval sa radsej straca a vzdava...
Aj smiech je niekedy vyrazom ako zakryt smutok a zufalstvo
Báseň na srdcia zlomené...
Odišiel, v kúpeľni nezotrel penu z mydla
a zabudol zhasiť lampu.
Na oknách praská prievan, slepá samota
naráža do stien, tesno je súmraku.
Schytila srdce do oboch rúk,
... položila ho na stôl
a kuchynským nožom ho začala krájať
ako knedlík.
Skučalo, skučalo srdce,
pod nožom triasol sa jeho nárek
a z jeho neznámych hlbín padali fádne roky,
nádeje skrvavené, zadreté triesky,
padalo chrápanie nocí, kedysi podobné snom,
tisíce vydrhnutých dlážok,
tisícky hrncov a túžogb a krokov,
to všetko zo srdca padalo,
zosýpalo sa zo stola
a trieštilo sa žene pod nohami.
A žena krájala, krájala srdce
mechanicky a dôkladne
a stále bolo čo krájať
a stále padalo haraburdie,
spomienky, vášne a sľuby,
rozbíjali sa, kričali.
Napokon predsa len zaškripel nôž
až na samom dne srdca,
zaškripel, vyletel z ruky.
A žene sa prvý raz podlomili kolená,
prvý raz vybúšil plač.
Tam na dne ležal malý čierny kameň,
nezraniteľný, zabudnutý kameň,
láska.
(Vojtech Mihálik - Tŕpky)